pondelok, 14. júla 2014

Vysnívaná Amerika

Pred odletom

Vždy som chcela ísť do anglicky hovoriacich krajín. Vždy ma fascinovalo cestovanie. A vždy som chcela ísť do Ameriky. Troška som o tom básnila pred kamarátmi a Peter mi slúbil, že sa sem vyberie so mnou. Bolo to hneď po brigáde v UK. Takže som mu moc neverila a zabudla som na to. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi pred vianočnými prázdninami napísal, kedy ideme riešiť tú Ameriku. Tak som sa opýtala pár kamarátov, ktorý tam už boli a koleso sa začalo krútiť.  

Najskôr som musela presvedčiť rodičov, že tam budem mať s kým ísť, že im vrátim aspoň časť peňazí, ktoré mi požičali a tak ďalej. Všetko sa mi podarilo pod jednou podmienkou, musím úspešne skončiť prvý ročník. To znamená dostatočný počet kreditov. Čo bolo trošku problém, pretože som mala len 15 z 40. Potom sa dlho nič nedialo. Asi tri mesiace sme sa o tom vôbec nebavili, vôbec sme to neriešili. Až mi jedného dňa napísal kamarát, že treba zaplatiť agentúre a rozhodnúť sa. Tak som volala Petrovi nezdvihal, písala som mu, neodpisoval. Super bola som  meganaštvaná. Predstavovala som si, ako strávim leto s pár známimi. Pekná nuda. No a presne toto som rozpovedala druhému kamarátovi, Martinovi. On mi nato povedal, že má zvytočné prachy a ide so mnou. Neverila som mu ani štvrť slova. Preto som sa s ním stavila o škrabkanie. Ak pôjde budem ho dva mesiace škrabkať na požiadanie (Áno, už ľutujem). No a potom to začalo, každú chvíľu nejaký poplatok, potom vypísať papiere a blablabla. Neznášam papierovačky. Firma ckm.sk nám skoro vôbec nepomáhala, keď sme sa niečo pýtali. Odpovedali nám vygenerovné maily s odpoveďami na otázky, ktoré sme sa nepýtali.  Asi tri mesiace pred odletom sa rozhodla ísť aj moje ďalšia kamarátka Eva. Tak sme všetko riešili spolu. Na vízový pohovor sme potrebovali prideliť jedno číslo a jej ho nepridelili viac ako mesiac. To boli stresy!
Po zaplatení vízového poplatku sme nakoniec mali ísť na pohovor. Išla som len ja a kamarát Martin. Mali sme tam byť na pol jednu. Deň pred tým som si pozrela vlak do Bratislavy a google maps. Z hlavnej stanice na americkú ambasádu je to pol hodky pešo. Okej, idem vlakom, ktorý má príchod do BA o 12 00. Na druhý deň trošku nestíham a tak na stanicu doslova dobehnem s tým, že rýchlo lístok na rýchlik do Blavy. Slečna, nemusíte sa ponáhľať, mešká 20 min. V hlave ma ihneď napadlo, že taxíkom to stíham aj za 10 min. Všetko v poriadku. V tejto časti príbehu by ste už mali vedieť, že to nebude obyčajné rozprávanie, prišiel som, vybavil som, odletel som. Nie, mne sa takéto veci nedejú. Po asi desiatich minútach hlásili, že vlak bude meškať nie 20 ale 30 minút. To už som predýchavala ťažko, pretože na tlačivách bolo napísané, že kto nepríde na tento termín pohovoru, nie je mu garantované, že sa dostane na pohovor pred odletom. Rýchlo volám do ckm, ťe budem meškať maximálne 20 minút. A oni, že to je stále v poriadku. Tak celá nervózna čakám na vlak. Keď už konečne príde nemám si kde sadnúť, tak si sadám k dvom starším dámam, u ktorých som očakávala, že budú potichu, nech sa môžem učiť. Chyba! Celý čas sa rozprávali o praní, rodine a technologických novinách. Každá z nich mala smartphone. V Trenčíne sa zastavil vlak a nepočula som hlásenie pre rozhovor o tom, ako vyprať čokoládu. Rýchlo volám Martinovi, ktorý išiel mimochodom z Brna, že nech im tam povie, že chcem ísť posledná alebo čo. On mi oznámi, že aj on bude meškať. Okej som ešte nervóznejšia. Stáli sme tam asi 10 minút ale prišlo mi to ako hodina. Nakoniec som sa len o 13 00 dostala do Blavy. Bežím k taxíkom a za 10 eur ma vezie k ambasáde. Dobehnem tam, vidím dlhý rad a po kratšom hľadaní aj Martina. Ideme za pani, ktorá nám to sprostredkovávala. Tá nám dá čísla 37 a 43. Potom nám začne čosi hovoriť a medzitým tam dojdu baby s číslami 32 a 28, že kedy sa asi dostanú na rad. "Asi okolo pol šiestej..." No nebola som rada, keď som to počula a hovorím Martinovi, že musíme ísť niekam na jedlo, pretože som raňajkovala jeden chleba a to mi do 18 00 nevydrží. On pre istotu ani neraňajkoval, lebo mal skúšku. Takže sme sa rozhliadli a uvideli jednu reštiku blízko, dali s meníčko a rozprávali sme sa. Celý čas sme sledovali rad. Hlavne tie dve slečny, pretože sme vedeli, že sme blízko po nich. Po polievke sa rad ani nepohol. Po prvom kúsku pizze sa trošku pohol. Tak sme sa zakecali a po chvíli rad zmizol. Čo sme si samozrejme nevšimli. Rýchlo teda platíme účet a bežíme tam. Ako posledných nás púšťajú dnu. Ideme cez detektory a naše tašky cez skener. Samozrejme idem prvá. Všetko v poriadku, mám ísť do vedľajšej budovy. Trvalo to asi 2 minúty. Tam čakám na Martina, ktorému to trvalo asi 10 minút, pýtam sa ho prečo. " Z tažky pred skenovaním bolo treba vybrať elektroniku. Mal som tam notebook, foťák a mobil. Potom vodu a mal som tam fľašku vody. Potom všetko ostré, nič ostré som tam nemal. Nakoniec som to tam dal a ten policajt mi hovorí, že tam mám malé puzdro, že je to asi z okuliarí a že to musí pozrieť. Tak mu to tam vytiahnem a mám tam skalpel! Potom som tam musel vysvetľovať, že som ho nechcel brať na ambasádu, len som mal ráno skúšku a  tam som ho potreboval." Chápete, on tam mal skalpel! Preto hovorím, že ja nemám to šťastie mať normálny postup. Potom sme tam boli asi tri hodiny a čakali.  Po pohovore sme sa rozhodli, že môžeme ostať v BA na noc. Veď bol piatok a mali sme čas. Tak Martin volá kamarátom a sestre ale každý má niečo. Okej, pojdeme teda do Eurovei. Tam sme sa najedli a a som si ako správna maniačka kúpila aspoň ceruzku na oči. Potom sme si posedeli trošku vonku a chceli sme ísť naspäť. Martin teda zadal cestu do mobilu a tam mu vyplulo nejakú trasu. Kúpili sme si teda lístky a išli sme. Po asi 20 minutách cestovania sa pýtam, kadial to ideme, veď toto nie je možné a on, že máme prestup v Podunajských Biskupiciach! Chápete to? Ja nie! Tam sme museli stihnúť autobus , ktorý ide na stanicu. Mali sme dve minúty. Nestihli sme ho. Celí naštvaní a zúfalí rýchlo hľadáme druhú cestu, ako sa dostať na stanicu. Ide nejaký bus kričám na Martina, nech ideme do neho. Tak začneme bežať. Potom Martin zakričí, nech tam nejdem. Okej nenastupujem. Autobus odchádza. "Či to bola 72?" "HEJ!" "Tak tá ide na stanicu..."Teraz už som bola seriózne na dne. Unavená z celého dňa najbližší autobus nám ide až o hodinu, najbližší vlak  za tri hodiny. Tak sme ostali v Podunajských, kde sa začalo stmievať a necítila som sa tam bezpečne. Potom išiel jeden bus smerom do mesta. Tak sme nastúpili a volali Martinovej sestre, že u nej 3 hodky počkáme na vlak. Tá mala pár dní pred odovzdaním práce, tak sa nás chcela zbaviť. Tak nás poslala na Bažanta na mlynoch. Tam sme sa celkom dosť bavili a tak sme išli na vlak až o 5 ráno. Domov som prišla ráno okolo 9 druhého dňa....

utorok, 1. júla 2014

Overené klasiky na leto


Ahojte! 
Ako som spomínala na mojom facebook-u, vycestovala som do USA. Bývam v krásnom mestečku pri mori. Takže som si zbalila so sebou moju výhru z minulého roku. Túto biodermu mám už viac ako rok ale lekárnička mi potvrdila, že pokial to nezmenilo farbu, ani zápach, stále je použiteľná. U mňa je 50 faktor samozrejmosťou vždy, na začiatku leta. Je jedno, či som doma alebo niekde pri mori. Preto som bola veľmi šťastná, že som ju vyhrala. 

Mám jeden produkt na tvár. Volá sa Tined Ultra-Fluid Suncare keďže ide o tined má to farbu ako make up. Čo je pre mňa k moru celkom zbytočné ALE cez leto je to v meste veľmi výhodné! Pretože to zakryje mini nedokonalosti a stačí už len prepudrovať. Mám svetlý odtieň a perfektne sa zladil s mojou pleťou. Musím podotknúť, že už niesom úplná bledula ale stále som dosť svetlá. Myslím, že úplne bledule budú mať problém. Rozotiera sa skvele a skoro sa mi nemíňa. Dávam si ho vždy, keď idem na pláž a to tam chodievame okolo druhej a ešte sa mi tvár nespálila. Takže isto odporúčam. 

Photoderm Bronz ma tiež potešil. Rozotiera sa príjemne. Nezanecháva biele fľaky. Ale keď si ho rozotriem na nohu, všimnem si, že druhá je tmavšia. Trošku vás to vybieli. Má sprej, ktorý strieka produkt koncentrovane na jedno miesto. Napríklad na celú nohu si musím streknúť 6x. Takisto ho používam pred kúpaním a ešte som sa nespálila. Aj napriek vyššej cene odporúčam pozrieť sa po bioderma produktoch, pretože je to stávka na istotu. Navyše Bioderma máva všeliaké akcie, takže sa dá kúpiť v celkom dobrej cene. 




Ďalšou klasikou sa u mňa stáva kokosový olej. Tento som kúpila v potravinách a je určený na varenie.Trošku mi vadí, že nevonia ale na druhú stranu svoju úlohu plní skvele. Natieram sa ním po sprche von z oceánu a pokožka nie je vyschnutá. Natrela som s ním aj kamaráta, ktorý bol spálený a myslím, že do večera to už mal lepšie. Viem, že som kokosák ohovorila, pretože na tvár ani vlasy mi nesadol. Dokonca som jeden doma nechala pokaziť ale na telo je to to najlepšie, čo si dokážem predstaviť. Dúfam, že ho rýchlo miniem a kúpim si nejaký voňavý. Na leto ideálne. 

Plus na tvár som si zobrala Raw Gaia a som maximálne spokojná, moja predošlá recenzia teda platí. Zistila som, že jedlo alebo spánok nemajú na moju pleť až taký veľký účinok ako stres. Teraz som bez stresu a tvár je z mora trocha vysušená, no ponatieranie týmto krémom jej stačí. Zase raz odporúčam. :)

Prepáčte, že som sklamala všetkých ľudí, ktorý majú radi moje hejty. Ale dnešné produkty sú naozaj výborné a som s nimi spokojná.